Vo štvrtok ráno
sme vyrazili na prvú túru. Ráno 7.27 autobusom z Habovky na Zverovku.
Vlaďka nám naplánovala túru na zahriatie, lebo väčšina z nás počas roka
používala len sedací sval. Zahriali sme sa až až...
Od chaty Zverovka
sme si vyšliapli po zelenej značke smerom na Sedlo pod Osobitou. Pri
rozcestníku pri chate nám an to dávali 2
hodiny. Zvládli sme to za menej, aj keď to stúpenie bolo drsné a potili
sme sa jak po paralene. Než sme došli do sedla boli sme úple premočení potom
a absenciu smogu si každy kompenzoval po svojom. Vlaďka zo seba
automaticky začala zhadzovať ošatenie, Radim nám ukazoval svoje nové, kvalitné
spodne pradlo značky Belinda a ja s Paťom sme pobehovali okolo
a mavali nad hlavami svojími prepotenými tričkami, ktoré sme potom
rozvešali na rozcestník aby nam uschli. Pomaly si tam každy prikladal svoje
trička a upotené ošatenie.
Pokračovali
sme smerom na Lúčnu cez peknu
lúčku..Slniečko svietilo a na lúke bolo ako v botanickej záhrade. Len
Paťásek upadol do hlbokej depresie, keď zistil že ma lieskovoorieškovú
tatranku. Museli sme ho dlho chlácholiť a ukľudňovať aby si to tak nebral,
že život ma aj svoje svetlé stránky. Radim si toho akosi nevšímal. Bol obratený
svojou zadnou časťou tela k slnku a pospevoval si asi vlastnu pieseň
„Slnko hrej“
Keď sme došli
k rozcestníku, kde bolo napísane Lúčna 1652 m n. m, rozhodli sme sa
pokračovať na Rákoň. Odtiaľ to malo byť ešte hodinu a 15 minút. Tak sme sa
občerstvili a zaradili prvý rýchlostný stupeň. Cesta na Rákoň vedie
hraničnou čiarou, ktorá deli Slovensko a Poľsko. To stačilo Lucke, Mirke
a Paťovi na hodinu zábavy. Prebehávali a preskakovali tu pomyselnu
hraničnu čiaru a pokrikovali “Slovensko, Polsko...Slovensko, Polsko“.
Cesta na Rákoň bola lemovaná nielen hraničnými kameňmi, ale aj turistami. Na
Rákoni ich oddychovalo už dosť. Tak sme sa k nim pridali
a oddychovali s nimi. Bolo tam chladno a trochu tam aj fúkalo.
Odfotili sme sa pri rozcestníku, ktorý nás uistil, že sme 1876 m n. m,
pokochali sme sa vyhľadom a zavelili na ústup. Ústup bol naplánovaný cez
sedlo Zábrať a Látanu dolinu. Tam sme si schladili naše upotené, boľavé
a zmrzačené nohy v potoku. Voda tam mala snáď len 5 stupňov
a rezala nam nohy ako žiletky. Na tomto mieste som prvýkrat ucítil vlka,
ako sa za mnou potichu zakráda. Cestou k Zverovke som už bol o jeho
existencii presvedčený a dokonca som sa začal obávat o svoju
budúcnosť.
Po tejto prvej
túre sme sa išli posilnit do Oravskej izby. Je to pekná a príjemná
reštaurácia na križovatke pri kostole v Zuberci. Dali sme si tam vybornu
kapustovú polievku a potom aj halušky, ktoré nám chutili viac ako deň
predtým v kolibe Josu. A aj obsluha bola príjemna.
Pri odchode
z Oravskej izby som začal o existencii vlka presviedčať aj Paťaska
s Radimom. Už som nemusel. Tiež ho už mali v pätách. A tak sa
štyri ženské postavy, traja chlapi s troma vlkmi plazili Zubercom do
Habovky.
Večer sme sa
všetci osprchovali a zasadli k ohníku, kde sme si opiekli špekáčky.
Na vlkov sme použili masť framykoin a čakali na ráno ako to na nich
zapôsobilo.